Indiánske Eldoráda

EXPEDÍCIA JUŽNÁ AMERIKA (2)

Oveľa skôr, ako sa Hernando Cortés prvý raz dotkol mexickej pôdy a uvidel prvé indiánske zlato, iný španielsky dobyvateľ, Vasco Núňez de Balboa, dostával dary od panamských Indiánov. Územie dnešnej Panamy, skrývajúce svoje vlastné poklady až do 20. storočia, ukázalo cestu za zlatom, cestu na juh do Peru a Kolumbie. Cestu do kra­jin, ktoré sú kolískou americkoindiánskych zlatorytcov, ktorých umenie sa odtiaľ rozšírilo opäť cez Panamu až do Me­xika. Cestou skromného Balbou roku 1513 krížom cez ame­rický kontinent a objavením Pacifického oceánu zdvihla sa opona veľkej drámy predkolumbovských civilizácií, ktorých pozostatky predsa len dokázali ovplyvniť celý kultúrny svět.

ZA MOROM JE KRAJINA ZLATA

V Paname v Kostarike neboli nikdy veľké indiánske civilizácie. Boli to typicky pre­chodné územia — tak geograficky, ako aj politicko-kultúrne — medzi dvoma hlavnými civilizačnými centrami historickej Ameriky, medzi Mexikom a Peru. Stredná Amerika sa stala akousi spojkou, kultúrnym sprostredkovateľom prenosu kultúrnych javov, ako poznanie remesiel, kultúrnych plodin a, pochopiteľne, bola aj migračnou priechodovou cestou. Do Panamy prichádzali vplyvy zo severu a juhu, ale i priamo obyvatelia z oboch civilizačných stredísk. Je preto takmer logické, že dobyvatelia i vedci neskorších storočí týmito krajinami iba prechádzali a hlbšie sa o ne nezaujímali.

Keď Balboa prechádzal so svojimi spoločníkmi Dariénom, veľmi prekvapili miestneho náčelníka bitkou medzi sebou o daro­vané predmety.

Čo to znamená, cudzinci? — hovoril syn náčelníka Paquico. — To pre ten kov zápasíte a div sa tlčiete? A preto sa hašteríte ako hlúpe sliepky o hmyz? O to, čo vám dal môj otec? To pre tú malú vec pľundrujete mierumilovné krajiny, sami seba vypovedáte zo svojej vlastnej domo­viny a ničíte si žalúdky hladovaním a prelievaním krvi v bojoch ? Ak je to túžba a či vaša núdza, ktoré vás privádzajú do týchto mierumilovných lesov, vaši bohovia vás klamú. V tejto krajine je málo slnečného kovu, ale môžem vám ukázať oblasť, kde je ho viac a toľko, že by to uspokojilo i vaše bláznivé chúťky.

-          Kde je tá krajina!? Povedz, Paquico, - zvolali Španieli stojaci okolo syna náčelníka.

-          Južným smerom nájdete veľké more a tam za ním ľudí jediacich zo zlatých misiek, kraj, kde zlato je obvyklejšie ako kov, z ktorého si vyhotovujete svoje zbrane.

Cesta do Peru bola týmto prezradená a otvorená, čakala však na iného vodcu a iných vojakov. Cesty od tej chvíle smerovali na juh a Panama s celým okolím bola ušetrená mnohých hrôz dobyvateľského obdobia.

ZLATÁ COCLÉ

Dnešná panamská provincia Coclé dostala meno podľa jedného indiánského vodcu, ktorý obýval túto oblasť v dobe predhispánskej. Provincia sa začala nazývať zlatá v čase archeologických výskumov Peabodyho Múzea pri Harvardskej univerzite po takmer 440 rokoch po objavení Ameriky. Zlaté poklady vtedajších Indiánov Coclésanov boli ukryté hlboko v ich hrobkách a preto ich Španieli nikdy nezískali.

Coclésky poklad objavili náhodou. Nikto by to nebol predpokladal a neboli ani žiadne iné dôvody pre to, aby sa v pustej savane, v období dažďov navyše úplne odrezanej od sveta, hľadali spomienky na slávnu minulosť. Sitio Conte, keď sa začala obnova veľkosti Coclésanov v 20. storočí, by zostalo neznáme, keby príroda nezariadila zmenu riečišťa Rio Grande a neodkryla tak bývalé porebisko.

Tamojší Indiáni uvideli z kanoe zlatom sa lesknúce predmety na dne rieky a už o pár mesiacov sa tu začal archeologický vý­skum, ktorý trval od roku 1937 do roku 1942. Najväčším snom archeológov je objaviť civilizáciu a niet pochýb, že sen sa tu stal pre nich skutočnosťou. Aj keď nám Coclésania nezanechali nijaké písomníctvo či monumentálnu architektúru, ich remeslá a umenie boli na vysokej úrovni.

— Zlatorytci boli majstrami svojho remes­la napriek jednoduchému základnému vybaveniu. — Jeden z ďalších znalcov vyhlásil, že zlaté figúrky, ktoré tu vytvorili veľa storočí pred narodením Benvenuta Celliniho roku 1500, sa od tvorby veľkého Florenťana líšia iba vkusom, lebo umelec­ky sú obe na neobyčajnej výške.

Cocléske sošky sú drobné, starostlivo vypracované s množstvom najrôznejších sprievodných ornamentov, ozdôbok, zvončekov s malými cinkotajúcimi srdiečkami. Cocléske poklady boli ako máloktoré ukryté pred vykrádačmi hrobov, a preto ich môžeme v plnej kráse obdivovat v Múzeu primitivného umenia v New Yorku, ale predovšetkým v Panamskom národnom múzeu.

KOLUMBIJSKÉ ELDORÁDA

Španieli tiahli ďalej na juh. Bol to už Francisco Pizarro, typický krutý dobyvateľ, a nie pomerne ľudský Balboa — ten sa stratil v džungli závistí a intríg španielskej dobyvačnej politiky — ktorý dorazil do vytúženého Peru. Odtiaľ na sever, do Ecuadoru vydal sa jeho spolubojovník Sebastian Benalcazár. Mal však smolu. Čakali ho len zborené mestá a dobre skryté poklady Inkov. Indiáni tu už belochov nečakali s otvorenou a priateľskou náručou, ale dali im pocítiť i prvé citeľné porážky.

Benalcazár chcel však ísť ďalej na sever, do Kolumbie, odkiaľ prichádzali stále častejšie a fantastickejšie správy o El Dorade, o zlatom kráľovi. Ecuador dobyvateľa sklamal, a preto vidina tajomného kráľovstva, kde vládcovia pozlacujú svoje telá, bola ďalším impulzom a povzbudením pre unavených a ešte nezbohatnutých dobyvateľov a dôvodom pre stále sa rozširujúce rady vojska. Po mexických a peruánskych skúsenostiach Španieli verili už takmer všetkému.

Kolumbia bola územím, kde sa zrodila metalurgia zlata. Zlatonosná rieka Cauca a zlaté bane zásobovali okolie nielen najpočetnejších Muiskov-Čibčov, ale aj ďalšie kolumbijské kultúry a národy. Vynikajúci zlatníci pochádzali najmä z Quimbaya, majstrovsky ovládali všetky zlatnicke práce: kovanie, liatie, filigrán, rytie a najmä metódu alpakovania na stratený vosk, ktorý používali pre tvorbu nenapodobiteľných dutých a až celý kilogram ťažkých figúr žien, mužov, zvierat, vtákov. Dnes je väčšina z nich uložená v Madridskom a Britskom múzeu.

Quimbayania spaľovali mŕtvych a popol ukladali do zlatých urien. Vykrádači hrobiek však vo väčšine prípadov predišli oficiálnych hľadačov či archeológov. Po­dobne vykrádali i zlaté masky mŕtvych Calimov, ploché ľudské figúrky Tolimov či samotných Muiskov-Čibčov.

NAJFANTASTICKEJŠIA LEGENDA

o pozlátenom kráľovi El Doradovi sa nakoniec belochom predsa len vyplnila. Benalcazár objavil Guatavitu, jedno z mnohých malých a samostatných kniežatstiov Muiskov v srdci kolumbij­ských Ánd a bez problémov ju dobyl. Guatavita mala horské jazero, na jeho brehoch sa občas odohrával záhadný rituál. Nový vládca nastúpil na ľod, kde sa najprv vyzliekol a kňazi ho pozlátili zlatým prachom a naprostred jazera si ho potom zmyl zo seba. Všetko sa odohrávalo za všeobecného vhadzovania zlatých nádob, šperkov a vzácnych predmetov do vĺn jazera. Španieli Guatavitu i s jazerom dobyli, ale zlato nezískali — zostalo na dne jazera.

K prvým pokusom o jeho vyzdvihnutie došlo už koncom 16. storočia. Už po vyčerpaní časti vody sa objavili desiatky zlatých predmetov spola vyčnievajúcich z bahna. Klenoty sa našťastie dostali do kolumbijského múzea.

V našom storočí sa pokus znova opakoval, ale s oveľa väčším úspechom. Množstvo zlatých predmetov a smaragdov putovalo do Anglicka, ale prevažná väčšina pokladov dosiaľ leží na dne jazera Guatavita. Bahno dna v slnečnej žiari totiž vyschlo a stvrdlo tak, že s ním nepohla ani naša civilizačná technika.

Tu teda čakajú — a dúfajme, že už len odborníkov a vedcov — nepredstaviteľné poklady Ameriky, cez ktoré okrem iného spoznávame takmer neznámu kultúru Muiskov-Čibčov. Nepochybne sa potom zaradí rpedzi najpoprednejšie indiánske kultúry predkolumbovskej Ameriky.