Poklad král’ov Mexika

EXPEDÍCIA Latinská Amerika

— Zlato! Novoobjavená zem je plná zlata! — vzrušene letelo po Kolumbom objavených ostrovoch Karibského mora a burcovalo z letargie šľachticov i chudákov, vojakov i mníchov, politikov i obchodníkov, z ktorých každý však musel mať v tele aspoň kvapku dobrodružnej krvi a najmä snahy rýchlo zbohatnúť.

Písal sa rok 1518. Najťažšie a najkrvavejšie roky mexických Indiánov mali ešte len prísť. A, samozrejme, aj metráky zlata do deravých vrecák vojakov, kapitánov, vodcov a jedna pätina zo všetkého do pokladnice kráľa ríše, nad ktorou slnko nezapadá. Cesta dláždená najvzácnejším kovom — zlatom — a najvzácnejšou tekutinou — krvou — sa nezadržateľne začala. Zlatý most do Španielska, z ktorého odštipkávali Francúzi i Angličania, dal na seba dlho čakať.

ČO JE TO POKLAD?

Poklady americko-indiánskych kultúr predstavovali pre španielskych konkvistadorov iba zlaté a strieborné šperky, drahé kamene a perly. A ani nie tak zlaté predmety, figúrky, nádoby, ako skôr čistý kov. A najradšej priamo v prútoch. Všetko sa tavilo do týchto jednotiek, v ktorých sa to lepšie počítalo a dalo sa deliť na podiely. Umelecká hodnota prác zlatorytcov pre nich nič neznamenala. Našli sa síce i výnimky, ale kto by sa naťahoval so zlatým vejárom či veľkou nádobou, ktoré sa nedali uskladniť?

Pravda, poklad i pre väčšinu z vás pred­stavuje tie rozprávkové hromady vzác­nych kovov a kameňov skrytých pred zrakmi verejnosti a čakajúcich na svojho šťastného objaviteľa. Ak však archeológ nájde hrobku plnú zlata hoci s malou soškou popísanou hieroglyfmi a udaním roka, tento malý kúsok kameňa môže zatieniť celé zlaté okolie. Ale akú cenu má táto soška? — opýtajú sa mnohí. Jej cenu skutočne nemožno previesť do žiadnej existujúcej menovej jednotky. Soška má cenu kultúrneho dedičstva, odkazu sta­rých civilizácií a národov pre ľudstvo našich vekov, je to archeologický poklad, ktorý sa stáva majetkom celej našej planéty.

ZA POKLADMI AZTÉKOV

Neznámy Hernando Cortéz, ktorého čakala závratná vojenská i politická kariéra, sa roku 1514 vydal z Hispánie do Mexika s 11 loďmi, 110 námorníkmi a 553 vojakmi, z ktorých 13 bolo strelcov z pušiek, 32 lukostrelcov, 16 jazdcov, s desiatimi bronzovými delami a štyrmi ľahkými švihovkami. Úspechy dobyvateľov z Európy sa striedali s neúspechmi, podobne ako obavy a strach Aztékov pred záhadný­mi mužmi s bleskom a hromobitím v rukách, s úctou a poddanosťou pred bielym fúzatým mužom prichádzajúcim z východu a veľmi pripomínajúcim věštbu ich dobrotivého národného boha—člove­ka—vládcu Quetzacoatla. Táto záhadná osobnosť, ktorá prechádza celými mexic­kými predkolumbovskými dejinami, pri svojom odchode povedala, že neodchádza preč navždy, ale vráti sa opäť ujať sa vlády nad ríšou, z ktorej ju vyhnali.

Montezuma I., vládca Tenochtitlanu, hlavného mesta Aztékov a celej velikánskej ríše skladajúcej sa z množstva vazalských štátikov nevedel, či má bojovať alebo prijať Španielov. Posielal im dary a dúfal, že sa s tým uspokoja a odídu. Vtedy muži z Európy ponajprv žasli: dvadsať nosičov nieslo náklad zlata a šperkov, zlaté panciere, štíty, prilby, náramky, sošky opic, žiab, psov, kačíc. Jeden z náhrdelníkov sa skladal zo siedmich zlatých častí, ktoré ozdobovalo 183 smaragdov, 252 drahokamov typu rubínu a 27 zlatých zvončekov.

Aj Cortéz bol prekvapený, ale s darom sa neuspokojil, ba naopak, získal väčší záujem o dobytie Tenochtitlanu. Podrobiť si celú ríšu Aztékov a získať ich poklad boto teraz cieľom každého muža španielskeho vojska.

Dňa 8. decembra 1519 vstúpili prví Európania do prvého hlavného mesta západnej pologule. Štyristo bielych mužov podrobilo rišu oveľa väčšiu, než bola ich materská krajina. Ich dočasným sídlom sa stal palác bývalého vládcu Axayactla, otca Montezuma.

A tu Španieli našli svoj veľký poklad! Poklad kráľa Axayactla s klenotnicou mesta Texcoca v narýchlo zamurovaných chodbách. Nepozvaných hostí oslnili zlaté prúty, zlaté platne a zlatý prach, zlaté sochy, masky bohov, náramky, náušnice, šnúry perál a drahokamov, modrozelených tyrkysov, zelených malachitov a rôznofarebných jadeitov. Cena? Cortéz ju odhadol na 4 250 000 zlatých.

ZLATO NA DNE JAZERA

S jedlom však rastie chuť a tak Španieli drzo prenikli aj do klenotnice města Tenochtitlanu a donútili ešte žijúceho Montezuma otvoriť jeho pokladnicu. Ďalšie poklady! Zlaté figúrky bohov, slávnostné čelenky, odznaky hodnosti, prí­vesky, tyrkysová mozaiková koruna... A zase sa sceňovala len váha zlata a to sa pretavovalo do prútov. Iba pätina pre španielskeho kráľa zostala nedotknutá.

Zlatý poklad Aztékov však nakoniec predsa neopustil svoje rodné Mexiko a zle sa vypomstil novým majiteľom. Úspešná vzbura Indiánov, ktorú viedol nový vládca Cuanthemóc, vyhnala Španielov z Te­nochtitlanu a tí, aby si zachránili holý život, zahadzovali ťažké zlato. To potom Aztékovia navždy ukryli. Ani skorý návrat a konečné víťazstvo dobyvateľov, mučenie kráľa a kňazov nevrátilo Španielom ich bývalé zisky. Čásť bola vraj ukrytá na dne mexických jazier a čásť v kaňone Sonorskej púšte na ďalekom severe.

— Naveky zostane naše zlato ukryté pred akoukoľvek rukou cudzinca! — kričali Aztékovia umierajúci v poslednej masakre, v poslednom súboji svojich dejín.

Ani z druhej veľkej zásielky španielskemu kráľovi Karolovi V. nezostalo prakticky nič, lebo španielske loďstvo úspešne prepadol francúzsky pirát Jean Florien. Z prvej zásielky kráľovskej pätiny od H. Cortéza sa väčšinou razili mince a z toho, čo zostalo, usporiadali putovnú výstavu po Európe. V Bruseli ju obdivoval aj sám A. Dürer, ktorý do svojho časopisu napísal: „... Nik­dy vo svojom živote som nevidel niečo, čo by tak rozradostilo moje srdce, ako tieto veci. Videl som medzi nimi nádherné umelecké predmety a obdivoval som schopnosti ducha ľudí z cudzích krajin. Skutočne neviem vyjádriť všetko, čo som cítil.“

Nesmieme však zabudnúť, že slová obdivu napísal i Hernando Cortéz vo svojej správe Karolovi V. z 22. októbra 1520: „... veci sú tak nesmierne nádherné, že i pre svoju novotu a zvláštnosť sú vlastne bez ceny a to je vari neuveriteľné, že žiadna známa cena na svete by nemohla vyjádriť takúto kvalitu...“

Je obdivuhodné, že dobyvateľ Mexika a jeho kultúry vyjádril jej hodnotu tak dokonale a verne, že jeho slová platia dodnes, i keď tušíme, že vychvaľovanie malo slúžiť i jeho menu.

MAYSKÁ STUDNA SMRTI

Zlato nebolo nikdy v americko-indiánskej histórii predmetom vzácnym, uctievaným, nikdy sa tiež nestalo meradlom hodnoty ako v našom svete. Hodnoty sa vyjadrovali v každom kraji inak — buď kakaovými bobuľami, turkesmi či jadeitami. A tým najdrahším a najvzácnejším materiálom pre mesoamerických Indiánov bol práve zelený, žltozelený, modrozelený či inak tieňovaný jadeit. Jadeit je veľmi tvrdý materiál (stupeň tvrdosti 6,5) a jeho opracúvanie je veľmi namáhavé. Vari práve preto sa stal predmetom usilovného umeleckého stvárňovania medzi rezbármi. Už starí Olmékovia z pralesov pri pobreží Karibského mora z piateho storočia pred naším letopočtom spracúvali jadeit na rituálne nástroje na rezanie, figúrky zvierat a ľudí. Jadeit potom používali vari všetky mexické kultúry. Mayovia medzi nimi vynikli vytvorením nepreberného množ­stva basreliéfov, ktoré sú najjemnejšou prácou tohto druhu na svete. Dnes väčšinu z nich vidieť vo vitrínach Britského múzea.

Objavujú sa však ďalšie nové poklady. Ten najnovší objav jadeitových šperkov v mayskej oblasti patrí pyramíde I. v rozsiahlom Tikale, meste päťdesiatich pyra­míd, ktorej klenutá hrobka obsahovala náhrdelník zo 114 jadeitových korálkov.

Pravý poklad však čakal na mladého diplomata a archeológa, samouka Edwar­da Thompsona. Náplňou jeho života sa stal prieskum mayskej Studne smrti v Chirchén Itze, v širokej verejnosti ju preslávil R. Haliburton. Thompson vyberal nálezy najprv morským bagrom, potom ich vyberali potápači vlastnými rukami až zo 60metrovej hĺbky. Na zemský povrch vytiahli po viac ako piatich storočiach lebky obetovaných dievčat zlaté reliéfne misky, sošky, ozdoby, masky na tvár, obetné nože, zvončeky s odtrhnutými srdcami. Thompson pri výlove mayského pokladu v temných vodách boha Yum Kaxa skoro zahynul. Peabody Museum Harvardskej univerzity sa však dodnes pýši jeho darom. Poklady druhého výlovu Mexičana E. Hur­tada vlastní už Mexické antropologické múzeum.

POKLAD PRAVÉHO MUŽA PALENQUE

Mayovia popri svojich zlatých a umelec­kých pokladoch staviteľských, sochárskych, šťukatérskych, rezbárskych a ná­stenných malieb nám zanechali aj jedno archeologické, priam závratné prekvapenie. Pyramídy stoja v Amerike aj v Egypte. Majú rovnaký pôvod, alebo vznikli nezá­visle? To, čo ich delilo do dvoch od seba nezávislých skupín, bol ich účel: egyptské boli hrobkami, indiánske chrámami.

Mayské mesto Palenque patrilo svojím vznikom, rozkvetom i pádom do klasického obdobia Mayov. V mestskom centre stojí zachovalá pyramída Chrám Nápisov. Nikto si však nevšimol, že svätyňa chrámu na vrcholku pyramídy nebola nikdy postavená. Mexický archeológ Alberto Ruz, ktorý roku 1949 hľadal na vrcholku pyramídy niečo, hoci nevedel čo, objavil náhle vstup schodišťa do vnútra stavby. Štvorročná práca ho priviedla až do 25-metrovej hĺbky, kde potom objavili kryptu. Bola to tajná svätyňa?

Pod mnohotonovou platňou oltára reliéf­ne vyzdobenou symbolmi zmŕtvychvstania však objavili kráľovskú hrobku! Indiánska pyramída s úlohou hrobky existovala! 27. november 1952 zasadil teórii o vzájomnom neovplyvňovaní ame­rických a egyptských kultúr vážnu ranu. Archeologický poklad, nazvaný Pravý muž Palenque, dnes denne obdivujú návštěv­níci Antropologického múzea v Mexiku.

S kosťami vládcu či veľkňaza sa zachovali iba klenoty: náramky, prstene na každom prste, náhrdelník s viac ako tisícimi gulôčkami zeleného jadeitu, veľký diadém, náušnice, guľôčky pre šťästie v každej pasti a predovšetkým nikde inde už nevidená posmrtná maska. Všetky šperky sú výhradne z kráľovsky tmavozeleného jadeitu, len oči masky sú z čierneho obsidiánu a bielej mušle.

AMERICKÝ TUTANCHÁMON

Sídlisko Monte Albán nad mestom Oaxaka bolo vraj prv mestom Zapotékov a potom ho dočasne obsadila ďalšia významná etnická skupina Mexika Mixtákovia, preslávení svojimi nádhernými, maľovanými kódexami. Mixtákovia využí­vali nielen stavby Zapotékov, ale aj ich hrobky.

Deviaty január 1931 bol pre montealbánsky výskum zázračný. Skupina mexického archeológa Alfonza Casa otvorila hrob č. 7 a našla poklad — zlatý, ale súčasne aj umelecký. Stosedemdesiat hodín vynášali archeológovia šperky zo zlata, jadeitu, z horského krištálu, alabastru, striebra, kostí, mušlí, tyrkysu či obsidiánu. Šperky sú ukážkou filigránskeho umenia zlatorytcov; preslávili sa nesmiernou jemnosťou a detailnosťou predmetov zdobených rôznymi bôžikmi, postavami zvierat a ľudí, zvieracími a rastlinnými ornamentmi. Najvýznamnejší a najznámejší šperk je 11 centimetrov vysoký prívesok boha smrti Mictlantecuhtiho. Tento poklad už našťastie neopustil Mexiko a dokonca ani svoj kraj Oaxaku. Hranice krajiny už prekročili iba kópie. V katastri Monte Albán sa našlo viac ako 150 hrobiek so vzácnymi predmetmi, ale žiadna z nich už nedosiahla úroveň zázračného hrobu čís­lo 7, hrobu amerického Tutanchámona.