Každý „Brasiliano” — Brazílčan — nám hovoril: „Musíte ísť do Salvádora, kto tam nebol, nepozná Brazíliu, nepochopí ju.” Veľmi sme sa těšili a nesklamali sme sa. Po dvadsaťšesť- hodinovej ceste z Ria sme prišli diaľkovým autobusom do Salvádo­ra.

Salvádor, pôvodne Bahia, bol hlavným mestom portugalskej ko­lónie až do roku 1763, bol sídlom tzv. hlavného kapitána-miesto-držiteľa portugalského kráľa Brazílie. V tých časoch bol zaznamenaný najväčší prílev čiernych otrokov z portugalskej Angoly. Plantáže cukrovej trstiny, kakaovníkov a iných poľnohospodárskych plodín potrebovali mnoho pracovných síl. Černošský element Brazílie je i dnes najsilnejší v Bahii. „Bahianos”, ako sa sami nazývajú, vytvárajú zvláštnu miešaneckú kastu obyvateľstva. Sú usadení v Dolnom meste, na pobrežných trhoch, vo vnútrozemských perifériách — Brotas, v chatrčiach na koloch v zálive Alagodas...

Mesto Salvádor sa rozprestiera na dvoch „poschodiach”. Horné mesto je na skalách a Dolné pri mori. Do stredu mesta, ale nie do centra, sa prichádza chudobnou štvrťou starých ošarpaných domov, ulicou Baixa dos Sapateiros. Je to akési zaprášené údolie — privilegované územie miestnych žobrákov — vo vnútri mesta. Príkrymi uličkami sa môžete vyšplhať k barokovému kostolu sv. Františka alebo na namestie Pelourinho, či na Avenida 7. Setembro, tiahnúcu sa od vilovej štvrte Vitoria až k Rua Chile — kde sa začína veľkomestský ráz Salvádora. Beľavé mrakodrapy vyrastajú akoby zo starých špina­vých domčekov k sýtoazúrovej oblohe a menia panorámu mesta.

Poznať toto podivuhodné mesto nie je ľahké. Farbami hýriace trhy keramiky a ovocia, dlhé pláže, záhadné rituálne tance, bahianské kroje a — ako sa povráva — 360 kostolov (na každý deň v roku jeden kostol), to je mesto najznámejšieho brazílskeho spisovateľa Jorge Amadea. Vysoko nad morom s najvyhľadávanejšími plážami Pituba na periférii stojí jeho veľký biely dom.

Odtiaľ sa vraciame po pobreží ku starému majáku. Na nekoneč­ných plážach môžete vidieť ba­hianské plavidlá „jangada” — plte. Ryby a rybolov sú jedným z hlavných zdrojov obživy. Bahianské ženy v širokých, bohato farebných krojoch sedia na zemi a varia na rozžeravenom drevnom uhlí.

 

VŠETKO JE FAREBNÉ

Jedlo, kroje, hudba, mesto, ľudia. Keď sa pozriete do tmavých vráskavých a strhaných tvárí bahianských žien, nehovoria o ľahkom živote. Jedným z nemnohých svetlých bodov v ich živote je hudba, spev, rytmus a karneval. V tom nachádzajú samy seba. Ich nádherné spevy „Ranchos” — smutné a ťahavé ako severoamerické spiri­tuály, celkom odlišné od divokej samby — rozprávajú históriu. Vrodený hudobný talent a spevácka spontánnosť vytvárajú z počutého operný zážitok.

Prechádzame sa po Mercado Modelo — v Dolnom meste. Prezeráme si predmety z tepaného striebra a mosadze, drevorezby, keramiku. Náhle počujeme hlasy bubnov a spevu. Náhodná skupinka ľudí dostala chuť si zaspievať. Sadli si na vrecia múky a fazule, vzali kusy dreva, starú stoličku, niekto priniesol ľu­dový strunový nástroj berimbad a už sa hralo. Jeden z nich predspevoval práve vymyslený text a ďalšie sýte hlasy opakovali a spievali refrén. — Tak asi vznikali černošské piesne, ktoré rozprávajú o ich živote, práci a udalostiach dní, — hovorili sme si. Stáli sme očarení a nesmelo sa pripájali. Bol to krásny zážitok.

 

Africké tradÍcIe

„Capoeira”, „maculele”, pôvod­ne bojové tance z Angoly. Tieňová hra rúk a nôh, mačkovité pohyby tela a hlavy, saltá a kotrmelce, vrcholne artistické výkony. Hudba tam-tamu a hrkálok, pri maculele vzájomné údery útočiacích tyčí, vytvárajú vzrušujúce predstavenie. Tieto tance sa predvádzajú už iba pre turistov. Existuje však ešte jeden tanec — „candomblé”. Je to náboženský rituálny tanec, ktorý na rozdiel od ostatných nestratil svôj pôvodný účel. Nepredvádza sa preto turistom a vidieť ho tan­covat’ nie je jednoduché. Náš mladý priateľ Alvarez nám pomohol. „Mu­síte ďaleko od centra, až do štvrte Brotas. V ulici Campinas Loo v do­me Neve Branca bude dnes večer candomblé. Začína sa asi o deviatej večer. Je to rituál pochádzajúci z afrického kmeňa Veenéé. V Salvádore candomblé poznajú na viacerých miestach a nazýva sa roz­lične: candomblé de Procopio de Ogunja, candomblé de Tia Magi, candomblé de Margarida.”

Večer prechádzame uličkou Cam­pinas. Je to fascinujúce. Akoby som prežíval živú prechádzku v Európe pred štyristo rokmi, alebo v ožive­ných obrazoch Pietra Breughela mladšieho.

Candomblé sa začína. Bubny udávajú ťažký rytmus počas celého obradu. Ženy v bohatých bahian­ských krojoch, ozdobené náušnicami, korálkami, náramnicami, stoja v kruhu, spievajú a tancujú. Vedúci obradu — Margarida — predspevuje. Nasleduje rad ďalších spevov, tancov a rituálnych symbolov. Tance sa zrýchľujú. Každý sa prejavuje nezávisle, pohyby sa stávajú trhanými. ľutujeme — fotografovanie je zakázané. Prichádza miešanec (médium), cez neho bude do žien vstupovať duch. Jeho exal­tovaný prejav ho čoskoro privádza do tranzu. Po ňom nasledujú aj prvé ženy. Vydávajú zvieracie škre­ky, majú vytreštené, neprítomné oči, nekontrovateľné pohyby tela. A tak postupne všetci odchádzajú poza náš prítomný svet.

 

TROJDŇOVÁ PRECHÁDZKA

V Salvádore sa dá urobiť desať krásnych prechádzok. Za tú najlepšiu považujem: od námestia Pelourinho, starou štvrťou koloniálneho baroka, okolo najväčších kostolov: Sao Francisco, Catedral, Basilica, cez štvrť Soledades, dolu na trh Feira de Sao Joguim do lagúny Alagodas. Vychádzka trvala tri dni. Nemohli sme sa vynadívať na sýtu farebnosť priečelia domov, na bohaté barokové fasády a desiatky kostolov. Námestie Pelurinho má vari najpitoreskejšiu scenériu v Brazílii. Chráni ho a finančne podpo­ruje UNESCO. Vnútra domov a dvorov sú vlhké, páchnu plesňou a zatuchlinou. Drevené schody vŕzgajú a prepadávajú sa. V horúcom podnebí vysoké miestnosti s vlhkými stenami vytvárajú osviežujúce prostredie. Aké šťastie, že v Salvádore nepoznajú naše zimy. V tienistých miestach sa schovávajú pouliční predavači, žobráci, hrajúce sa deti. Po prehliadke námestia sa v ostrom obedňajšom slnku škriabeme opäť hore. Pred slnkom sa ukryjeme v Carmo Museum — v múzeu karmelitánov: obrazy, sochy, relikvie, zlato, striebro, sväté ostatky — ukazujú na bohatstvo koloniálnych čias a zručnost' maliarov a remeselníkov.

Dávam za pravdu priateľom cariocas z Ria. Potvrdzuje to i trh Feira de Sao Joaquim. Leží mimo turistických atrakcií, a teda obsah aj forma trhu sú typicky bahianské. Na prvý pohľad vidieť plno odpadkov a nečistoty, ale je to originálny komplex predávajúcich a kupujúcich, somárov a koní, keramiky, ovocia vo veľkých hromadách... Tu sú Bahianos. Zhováram sa s nimi.

„Ponúknite sa, senhor... Ochutnajte moje pomaranče... Senhor, chutí vám jacé?” — usmieva sa vidiečan v koženom klobúku. Ochut­nám ponúknuté jace — ovocie veľké ako dva melóny, ale veľmi mi nechutí. Muž sa smeje a zvyšok hádže koňovi. Ovocia je prebytok a nemá cenu.

Utekáme od všetkých lákadiel do lagúny Alagodas. Sem sa utiekajú žiť len tí najchudobnejší. Neplatia sa tu dane, pretože sa nebýva na zemi, ale na vode. Tenké labilné koly nesú doštené chatky, mostíky a doštené chodníčky. Vedie nás opäť priateľ Alvarez. Cesta zo zhnitých dosák sa trasie pri každom kroku. Neodporúčame opierať sa o zábradlie. Sme asi dva metre nad hladinou. Pohľad na tenké koly a pomyslenie na naše váhy nám pokoja nedodávajú. Na spadnutie do vody, ktorý skrýva všetky od­padky, nie je lákavé pomyslieť. Miestni obyvatelia sa pohybujú medzi domčekmi ako opice v manéži. Celé okolie sa vždy rozhojdá.

Niet nad pevnú pôdu pod nohami, zhodli sme sa, aj keď je to na dvojkolke naloženej banánmi s oslím záprahom. Okolo prechádzajúce automobily trúbia a obchádzajú nás. Pohonič práska opratami a my máme pocit spokojnosti. Nielenže sme zvládli prehliadku mesta a späť sa vraciame oslostopom, ale že sme aj trochu pochopili Bahianov a ich farby.