Raz po únavnom dni som sa zamyslel nad tým, kam večer, keď ma vyrušila parta známych študentov:

—    V divadle vystúpi tanečný sú­bor z Bahie, pôjdeme?

—    Z Bahie? No to je výtečné. — A už som vyhrabával magnetofón zo dna batožiny.

Čoskoro sme boli pred belostnou pyramídou — pred diva­dlom. V hale už postávali hlúčky ľudí, väčšinou mladých.

—    Escute, počujte, kedy má byť vlastne začiatok? Je pol deviatej a stále nič...

—    Povrávalo sa, že o siedmej, ale... Počkáme ešte, nie?

O hodinu sme sa rozišli, ale nikto sa nerozčuľoval, nenadával. Napo­kon večer strávený v dobrej a slušne oblečenej spoločnosti ľudí bol pri­jemný. Quem sabe? — Ktovie, há­dam sa stalo čosi vážne, neočakáva­né. Ale predstavenie bude: „maňana" —zajtra alebo depois maňana — pozajtra. Čas sa tu ani v novom, supermodernom meste ešte nestal plnohodnotným pojmom...

 

Predstavte si krovinatý prales a upro­stred obdĺžnik na ploche 50-krát 30 kilometrov. Neexistuje nijaké spojenie s ďalekým okolím, iba Indiáni Carajá žijú na ostrove Bananal. Rieky sú plné dravých rýb, pralesom sa prechádza jaguár a brazílsky dikobraz, v tráve sa plazí štrkáč alebo čierna ,,musurama“. Stromy a nespočetné druhy lián vytvárajú ťažko dostupný terén.

Tak akosi vyzeralo prostredie, kde sa zrodilo hlavné mesto Brazílskej federácie podľa „bláznivého plánu" dr. Juscelina Kubitscheka de Oliveira. Bláznivý plán sa stal skutočnosťou. Brazília nielenže stojí — a stojí už jedenásť rokov — ale preskočila naše storočie a zároveň aj naše predstavy o meste.

Prvé, čo vás po príchode napadne, je, či tu ľudia žijú radi. Slovom, či si svoje hlavné mesto obľúbili.

Pomyselná priečna os od televíznej veže — modernej parafrázy na Eiffelovu vežu — k budove parlamentu delí Brazíliu na Severné (NORTE) a Južné mesto (SUR). Pozdĺžnou osou parabolicky zakri­veného obrysu celého mesta je stredná diaľnica, Eixo Monumental. Áno, diaľnica. Vozidlá prechádzajú neobmedzenou rých­losťou bez jednej križovatky, len nadjazdy, a tunely ich vyvedú v niekoľkých okami­hoch opäť do krovinatého „sertao".

 

SUPERQUADRA

Brazília má mnoho prídomkov; naprí­klad „mesto pri hradskej", hoci súčasná frekvencia je minimálna. Široké cesty budované na desiatky rokov dopredu sú poloprázdne; aj ulice a námestia L 1 S, L 2 S a ich dvojníci L 1 N, L 2 N zívajú až priezračnou prázdnotou. Ruch sa obme­dzuje na námestie s obchodmi W 3 S a bočné ulice so službami obyvateľstvu.

Matematický systém je praktický a pomáha rýchle sa orientovať. Ale kde zmizli romantické zákutia krivolakých uličiek s mačacími hlavami, zastrčené krčmičky, tajomné schodištia, parčíky a divadielka v suteréne? Nastupuje nová éra odmeranosti, úsečnosti a lineárnosti, keď medzinárodnou rečou sa stáva matemati­ka a geometria. A Brazília je jej prvým odchovancom. Započúvajme sa do „me­lódie" modernej adresy z dvadsiateho prvého storočia:

„Seňor J. F. Joiro, SQ Norte 207, Bl.C, apt. 206, Brazília". Superquadra (SQ) je uzavretý komplex jedenástich domov s trávnikmi pre deti, jasľami, materskou školou i parkoviskom áut. Deti tu chodia bez dozoru, nebezpečenstvá ulice im nehrozia. SQ sa rozlišujú iba rozdielne riešenou fasádou, ale všetky domy stoja na betónových nohách, ktoré uzatvárajú prie­stor prijemného chládku pre vysedávajú­cich starcov a starenky.

Číslo 207 hovorí, že SQ leží v druhej línii komplexov budov od Eixo Monumental na východ (opačným smerom na západ sú čísla párne) a v siedmom rade od priečnej osi na sever (juh označujú čísla párne). Písmená rozlišujú domy v Superquadre a apt. 206 je číslo bytu na druhom poschodí v šiestom poradí.

Okolo ústredného námestia Esplanado dos Ministérios sú umiestnené bloky ministerstiev, hotely sú umiestnené vo svojej štvrti, aj nemocnice a Univerzitné mestečko má svoje pevne určené miesto.

 

ČLOVEK A MESTO

Zdá sa, že je všetko v poriadku. A predsa neprestáva nechuť štátnych zamestnan­cov, zahraničných zastupiteľov i veľkých firiem vymeniť sídlo a odpútať sa od zabehaného života v Rio de Janiero s jeho osviežujúcimi plážami Copacabana, Ipanema či Leblon, od kultúrneho i nočného programu, či od svojej bohatej klientely.

Ani prostredie architektonickej dokona­losti a čistoty tvarov nie je totiž všetko. Človek XX. storočia, zvyknutý na určitý mestský štandard svojho žitia, sa tu nemusí cítiť spokojný. Chýba mu napríklad živý ruch, kultúrne vyžitie, okolie na výlety a odpočinok. Vo voľnom čase a na víkend sa chodí zvyčajne do Ria. Veď najbližšie mesto, Anápolis, je 170 km na západ a je tam len množstvo ošarpaných domčekov!

Mestá majú svoju vôňu a zvuk. Brazília má ticho a prázdnotu ako v múzeu. Múzeum modernej architektúry? Zatiaľ. Pravda, nie je to chyba ani obyvateľov, ani hlavného projektanta Lucia Costa, ani architektov, či dokonca dr. J Kubitscheka, Čechobrazílčana, ktorý to všetko začal roku 1956. Je to problém pokroku, nástup nových foriem, meradiel a dimenzií.

 

SÚČASNÉ ŤAŽKOSTI BUDÚCNOSTI

Postupne sa dozviete, že Brazília je i najdrahšie miesto na bývanie. Cena prie­merného bytu sa ustavične zvyšuje a pohybuje sa okolo 400 až 450 dolárov mesačne. Ďalšie nedostatky sa pomaly ukazujú. Satelitné mestečká, obydlia ro­botníkov, sa bezplánovite rozširujú a menia na ohyzdné brlohy — „favelas". S tým už Lucio Costa nepočítal.

V popoludňajšej špičke, hlavne po období dažďov, keď je telefónne vedenie narušené, je ťažko niekam sa dovolať. Národné divadlo v tvare pyramídy nemá stály súbor. Stručne povedané, mesto budúcnosti žije v ťažkostiach súčasnosti.

Prechádzam sa po veľkom, starostlivo udržiavanom trávniku medzi budovami ministerstiev. Predo mnou sa leskne a vypína parlament, symbol novej Brazílie a jej snahy dobývať a osídľovať biele miesta na mape. Cítim sa však stratený vo veľkosti priestoru, plôch, kriviek, priamok, číslic a písmen veľkých exponátov. Nemám sa čoho zachytiť. Ovláda ma tiesnivý pocit a spomínam si na slová nášho krajana po mojom prílete. Profesor Horák, ktorý pomáha zakladať katedru chémie na univerzite, mi šalamúnsky povedal: „Pre­zrite si všetko veľmi dobre a potom mi poviete, či mi priatelia môžu závidieť, či nie."

Páčilo sa mi veľa vecí, ale mám dojem, že profesorovi Horákovi nezávidím. Som totiž stále človek z XX. storočia.