Vyvrcholením mojej okružnej peruánskej cesty bolo Cuzco, „pupok" bývalej ríše Inkov, stredisko najväč­šieho indiánskeho kmeňa Quechua, ale i miesto mnohých vzbúr proti Španielom v období Peruánskeho vicekráľovstva. Najskôr sa musim dostať z tropických pralesov kraja Loreto na hornej Amazonke. Vyžadu­je to prekonať bahnitú, dažďovým obdobím rozbrázdenú cestu z Pucallpy do Huánuca. Montaňas, ako sa oblasť volá, je najťažšou a najnebez­pečnejšou prekážkou medzi „selvou" — tropickými džungľami a „sierrou" — kráľovstvom hôr a náhorných plošín.

 

Od Huánuca už stúpam hlbokými cestičkami a úzkym údolím rieky Huallaga. Serpentíny sa točia medzi výdatnou vegetáciou, zastúpenou eukalyptami, pozdĺž kamenistých ohrád horských polí­čok a nízkych, pri zemetrasení popraska­ných domčekov tunajších Indiánov. Prie­stor oblohy je zarámovaný do nekoneč­ných hrebeňov pohorí a do neba čnejúcich kopcov „štvortisícoviek". Tu sa začína panstvo zákernej „soroche”, andskej hor­skej choroby z veľkých výšok.

Predo mnou zrazu vystupujú špicaté kopce farebnej hlušiny: Cerro de Pasco. Čochvíľa som v zajatí železných konštruk­cií veží, banských stavieb, domčekov, koľajníc a vagónov. Medzi množstvom automobilov sa prechádzajú zástupy In­diánov — baníkov. V našom aute sme dávno začali kúriť. Vonku je nepríjemná zima, ale Indiáni chodia v mokasínach naboso! Každý má na hlave charakteristic­ké „chullo", vlnenú čiapku so smiešnou špičkou ako rytierska prilba. A ich líca sú červené od celoročného mrazu.

Kam oko dovidí, je rozrytá pôda, navŕšené hromady priemyslových odpad­kov. Zdanlivý zmätok je vládcom veľhôr. Také sú sprievodné znaky svetovej ťažby striebra (20 %), olova (10 %), medi, zlata, zinku, kadmia...

 

Deň dôstojnosti

Ťažba rúd bola jednou z prvých oblastí hospodárstva, kde revolučná vojenská vláda zaviedla kontrolu zahraničných ma­jiteľov. Výsledkom akcie bolo vyvlastnenie jednej severoamerickej banskej spoloč­nosti bez náhrady. Čo sa vlastne stalo? — pýtali sa vtedy, na jar roku 1969, prekvapene všetci, vrátane washington­ského State Departementu.

Peru usvedčilo spoločnosť o neporiad­nom platení daní z vývozu a ťažby. Pýtate sa, ako na to mohli prísť po toľkých rokoch? Celkom jednoducho. Pomocou iných severoamerických úradov, tentoraz v Panamskom prieplave! Akýkoľvek vývoz prechádzal cez kanál a tu sa s tonami handlovať nedá. Čo tona, to 0,90 US dolára. Vzájomným porovnávaním s ofi­ciálne hlásenou ťažbou spoločnosti vzni­kol taký rozdiel, ktorý sa vyrovnal vyvlast­nením celého majetku.

Bol to čin, ktorý celý svet upozornil na nový kurz juhoamerických vlád. Nezodpo­vedal zaužívanému postupu ich pred­chodcov a od začiatku mal silne národ­nostné tendencie. Hlavným účelom je odstrániť zaostalosť, zahraničnú závislosť znížiť na minimum, zrušiť veľkostatkársku oligarchiu, rozdeliť pôdu indiánskym bezzemkom a zvýšiť všeobecné vzdelanie. Veľké plány uverejnili 3. októbra 1968 — v Deň dôstojnosti, keď sa junta ujala vlády. Odvtedy tieto predsavzatia uskutočňujú napriek vonkajším a vnútorným prekáž­kam. Zvlášť pevný je úmysel s úspechom dokončiť agrárnu reformu, o ktorú sa usilujú niektorí štátnici už tridsať rokov.

Pri uskutočňovaní reformy hrajú geo­grafické a sociálne podmienky dôležitú úlohu. V každej časti krajiny sa bude musieť postupovať odlišne. Hlavnou opo­rou budú vysvetľovacie akcie, a to nielen medzi severoeurópskymi poľnohospodár­skymi robotníkmi na bavlníkových a trstinových plantážach, medzi drobnými až anarchisticky zmýšľajúcimi roľníkmi Altiplana, Náhornej plošiny jazera Titicaca, medzi inteligenciou a extrémne ľavičiarskymi študentami, ale aj vo vláde Spojených štátov.

 

Tupac Amaru

Agrárna reforma a vyrovnávanie dlhov nie sú jediné akcie vojenskej vlády. V marci minulého roku zoštátnila spoloč­nosť telekomunikácií a nový priemyslový zákon je priam prevratný. Hovorí sa v ňom o uzákonení akejsi obdoby juhoslovan­ských robotníckych rád s kontrolou hospo­dárenia i rozdeľovania ziskov. Napriek tomu je jasné, že Peru sa nemôže celkom vyčleniť z vplyvu severoamerického okruhu záuj­mov, ale je nepochybná nádej, že životná úroveň indiánskych obyvateľov Sierry a Selvy sa môže rýchle a podstatne zlepšiť. Prispeje to nepochybne aj k povzneseniu indiánskeho sebavedomia. To je hlavný cieľ všetkých zmien a Dia Dignidad nie je názov bez významu. Predpokladom je už samotný fakt, že slovo „indio", Indián už neznamená —ako prv —len to najhoršie.

S hrdosťou na príslušnosť k indiánskej krvi som sa stretol po celom území Peruánskej republiky. Veď ich história samostatnosti, indiánskej vlády i revoluč­ných bojov nie je menšia či menej slávna ako naša.

Cuzco, hlavné mesto Tahuantinsuyu — ríše Inkov — bolo aj centrom niekoľkých veľkých protišpanielskych vzbúr Indiánov. Najväčšiu z nich viedol Tupac Amaru II. Jeho stotisícová armáda porážala španiel­ske vojská a oslobodzovala rozľahlé indiánske územie Sierry. Vytvorila sa aj indiánska vláda „Junta Privada”, ale po zrade skončil Tupac Amaru II. na popra­visku Námestia zbraní v Cuzco.

 

Odkaz posledného Inku

Dnes potomkovia Inkov posedávajú vo farebných ponchách, chullos a mokasínoch na schodoch katedrály; tí najmenší sú ešte priviazaní na chrbtoch trpezlivých žien s bielymi sombrerami, bosé sa ponáhľajú na trh okolo inkských palácov, z ktorých ostali len základy a nízke steny.

Neďaleko odtiaľ, pri jazere Titicaca a v meste Puno, žijú Aymarovia, iný veľký indiánsky kmeň. Aj oni čakajú na prvé prídely pôdy. Dosiaľ zberajú na úzkych pruhoch pobrežia nizučké obilie. Klasy ručne odrezávajú nožíkmi, nohami vydupávajú obilie, zrno preberajú a čistia proti vetru. Iní zberajú trstinu „totora”, vhodnú na rohože, košíky i známe člny „yampu“.

Neuvidíte ženu, ktorá by nečinne sedela či klebetila. Takmer vždy spriada vlnu, pritom predáva na trhu alebo dojčí dieťa, doma pletie ponchá, „chullá", samozrej­me, popri každodennom zhone okolo výchovy detí a starostí o domácnosť. Pracovné podmienky, bývanie, strava a životná úroveň Indiána sa od dôb Inkov veľa nezmenili.

Odkaz Tupaca Amaru II. — v prvom rade sociálne oslobodenie — je však živý aj dnes, keď sa napĺňa vo forme indiánskej renesancie. Revolučná vojenská vláda nadväzuje na slávnych vojenských vod­cov, na ich ideály a ciele.