Hoci je krásne slnečné ráno, trasiem sa od zimy. Akoby aj nie, veď som v Cuzcu, tritisíc päťsto metrov nad morom! Po prázdnej a ešte tichej ulici s mačacími hlavami hrkoce nákladné auto s vysokými drevenými bočnicami — jediný predstavi­teľ dopravného spojenia medzi indiánsky­mi dedinkami vysokých Ánd. Kamión je doslova nabitý. Ženy s prekvapivo tichými deťmi zabalenými v teplých dekách „mantes" na chrbtoch, chlapi v ošumelých šatách s debnami tovaru, košíkmi kurčiat, Indiáni vo farebných „ponchos" a čiapoč­kách „chullos", starci i mladíci, slovom, všetci idú dnes do Pisaca.

Nedeľný trh v malej dedinke neďaleko Cuzca je vždy veľká udalosť širokého okolia. Pisac — to je ukážka dnešného peruánskeho Indiána zo Sierry a jeho remeselníckej i roľníckej práce.

Krajina Inkov, hornaté Peru medzi Pacifikom a Amazonkou, každému pripo­menie nepochopiteľné až záhadné stavby palácov, pyramíd a pevností. Kto staval tieto veľkolepé pomníky indiánskej minu­losti ? Boli to vôbec ľudia? Áno, predkovia práve tých, s ktorými cestujem cez vysoké hory do druhého údolia — Indiáni Quechua.

 

Ľudia v ponchách

Dnes síce nestavajú paláce či kúpele, bývajú len v hlinených chatrčiach, — ale ich silná životaschopnosť, ktorá vydržala štyristoročný útlak Španielov, je obdivu­hodná. Dodnes vedia pestovať poľnohos­podárske produkty na preslávených tera­sách, čo lemujú hlboké údolia a vystupujú až na samé vrcholky kopcov. Dodnes vyrábajú nádherné ponchá z vlny lám a alpák a plody tekvíc zdobia jemnými a zložitými rytinami. Dodnes vedia hrať dojemné a smutné melódie piesni „yaraví" na „rondador", pripomínajúci svojím zvu­kom flautu či bujarú a zvonivú hudbu na ,,arpa", akýsi druh harfy.

Nemotorné vozidlo sa v zákrutách nad priepasťami nebezpečne nakláňa a živý obsah stlačených pasažierov sa prevaľuje z boka na bok. Nik sa nerozčuľuje, nekričí, iba smiech je odpoveďou na mnohé ťažkosti. Tiesnim sa medzi vysokým košom žltých kurčiat a vrecami zemiakov. Na nohe mi sedí nejaké dieťa, ani ho nevidím. Jeho matka má plno práce. Chrbtom pridržiava labilné debničky a pritom dojčí hladného mladšieho súrodenca.

 

Gringito

Cudzincov priveľmi neobľubujú. Sa­motný výraz pre cudzinca — „gringo" — je veľmi pejoratívny. Ale práve tu som sa dočkal ich uznania a pre mňa to znamenalo vyznamenanie. Pre nich som bol trocha nezvyčajným cudzincom: ne­jazdil som vlastným autom, ale dával som prednosť ich „autobusu", nesprával som sa povýšene, ale smial sa s nimi. Čo teraz?

„Gringito, de donde vienes?" Odkiaľ si, spýtali sa ma a bol som šťastný, že ma nenazvali gringo. Nenápadná koncovka zdrobnelín - ito, bolo vari to najkrajšie, čo som od nich počul. Bolo to, akoby ma prijali medzi seba. „Cudzinček, ako sa máš?" — usmievali sa a priepasť bola preklenutá.

Do Pisaca sa ide niečo vyše hodiny. Tridsať kilometrov predstavuje stúpanie do štyroch tisíc metrov tam i späť veľkými serpentínami. Vôkol je vyschnutá a kame­nistá krajina s osamotenými steblami trávy. Iba ojedinele pri rieke a potokoch rastú eukalypty. Predbiehame skupinku vystrájajúcich maškár. Bubny, hrkálky a pokrik výrastkov sa naširoko rozlieha do údolia.

Divoko tečúca rieka troch mien — Vilcanota, Urubamba alebo aj Vilcamayo, — známa ako svätá rieka Inkov, vytvára nádhernú prírodnú scenériu s kulisami zasnežených hôr, ako je Nevado Medialuna (5527 m), Nevados de Huayanay (5464 m) či Nevado la Veronica a inkských stavieb. Pisacom sa začína Sväté údolie Inkov, prírodné múzeum predkolumbovskej architektúry: Pisac, Urubamba, Moray, Ollantaytambo, Machu Picchu.

 

Varayocs

Vráťme sa však k dnešným Indiánom Quechua. Zavčas rána sa schádzajú „va­rayocs" — indiánski starostovia okolitých dedín s dlhými odznakmi svojich úradov pokrytými striebornou dekoráciou a zástu­py domorodcov v najlepších krojoch na omšu slúženú v quechuančine. Starý kostol s nízkou á širokou vežou z hlinených nepálených tehál tvorí jednu stranu námestia, nedeľného trhu.

Turistov je stále málo, a preto je to všetko záležitosť čiste indiánska: sú tu kupci i predavači, ktorí sa zväčša doberajú a bavia. Staré ženy sedia v tieni stromov v strede trhoviska či pozdĺž stien domčekov. Väčšina si nasadzuje široké klobúky. Najobvyklejšia kombinácia farieb je červe­ná, tmavozelená, modrá a čierna. Iné nosia biele sombrerá a cez plecia prehodené nepostrádateľné, prekrásne tkané deky „mantas" s jemnými a pestrými ornamentami. Na chrbát im splýva jeden či dva dlhé čierne vrkoče, najranejšia hračka pre dojčence sediace na chrbtoch... Z času na čas si žena dieťatko nežne pritiahne k prsiam a zmení sa na indiánsku ma­donu.

Nie je v ľudských možnostiach pozoro­vať všetku krásu a vynaliezavosť tkáčov na ručných stavoch, poprezerať si hromady dečiek, ponch, chullos, tašiek či pásov rozložených po zemi.

„Venga, venga amigo..." — poď, priateľu — lákanie a vychvaľovanie krásy a nízkej ceny ozýva sa odrazu z niekoľkých strán. Ich výrečnosť je celkom zbytočná, veci hovoria samy za seba. A ceny — trikrát nižšie ako v Lime —tiež!

 

Hlt chichy

Na peruánske farby zo Sierry sa nikdy nezabudne. Zdá sa, akoby tým Indiáni chceli vyrovnať ochudobnenú prírodu hôr svojej krajiny, ktorá je jednotvárne červenohnedá.

Slnce vystúpilo o kus vyššie, takže koruny eukalyptov vrhajú iba slabý tieň. No i s horúčavou sa počíta. Stolíky plné pohárov penivej skvasenej kukurice — ,,chicha de maíz" — zaženú i najväčší smäd. Ak ju chcete piť tradične, ako sa na starý inkský nápoj patrí, nájdete chichu vo veľkých nádobách s úzkym hrdlom — ,,pinajas" — a hlinené poháre vo vystretých rukách usmievavých stareniek.

 

Cachassa

Ovocie a zelenina dopĺňajú farebnú škálu trhu. Predávajú sa vrecúška najrozmanitejšieho korenia, lesklé zelené a červené papričky, čistulinké podlhovasté zemiaky, pomaranče, kukurica, semienka a plody neznámych rastlín. O niekoľko metrov dalej sa hromadia belostné kožuši­ny z alpák; množstvo rozvešaných kober­cov ma odvádza nabok. Pri skupinke stánkov je hlučno. Popíja sa pálenka z cukrovej trstiny — „cachassa" — prežú­vajú sa kúsky opraženého hovädzieho mäsa — „churrasco" — a zakusujú kukuričné placky „tortillas". Oblapujú ma okolo pliec a nemožno odmietnuť. Škoda, že mi cachassa nechutí a napína ma na zvracanie.

Pod nízkou palmou som odrazu zazrel fúzatého mladíka. Vari hippie? Sedí v sombrere pred svojimi obrazmi. Možnože nič nepredá, ale ktovie, či to bol pravý účel. Azda len prostriedok, ako chvíľku žiť usmievavo a optimisticky, bez zhonu a náhlenia přetechnizovaného sveta, ob­noviť vzťah k prírode, umeniu, farbe a napokon i k ľuďom... slovom, ako Indiáni Quechua.