Na rozdiel od Európy ľudové umenie a remeslo Latinskej Ameriky žije a rozkvitá

dennou tvorbou starých i mladých tvorcov a neživorí bokom od spoločnosti. Ich výrobky majú neustále            svoje miesto v živote kmeňov a národnostných skupín aj rás, slúžia každodennej práci, skrášľujú odpočinok a slávnosti. Nestali sa iba turistickou atrakciou, lákadlom pre cudzincov či zberateľskou vášňou niekoľkých nadšencov.

Život ľudí v Latinskej Amerike je ľudovými produktami — dekoračnými, umeleckými, ako aj náradím a úžitkovými predmetmi — doslova nabitý. Napríklad v Brazílii, ktorá má rozlohu subkontinentu a kde sa zmiešali tri rasy — zrodila sa nekonečne pestrá škála tvarov, farieb a nápaditosti. Mexiko sa stalo takmer syno­nymom pre farebnú žiarivosť a sýtosť polychrómnej keramiky, dreva, papieru, ale i kože a textilu. Peruánska výroba sa drží tisícročnej indiánskej tradície kultúr Mochica, Chimu, Ica, Nazca.

 

Štýl a tempo života

Veľká väčšina Indiánov, mesticov i kreolov žije v tradičných predstavách. Čas je ešte neustále pojmom bezhodnotovým a typické, hoci španielske „maňana" sa napodiv vhodne spojilo s indiánskym substrátom a názorom na svet.

Počas indiánskej histórie vzniklo vyše tridsať kultúr v rôznej dobe a na rôznych miestach. Ľudové umenie amerického kontinentu je skôr reminiscenciou na predšpanielske stredné a vysoké kultúry. Za a po Veľkej Conquiste, navyše s prísunom černochov v čase otroctva, začali sa silné vplyvy európskej a africkej tradície miešať s indiánskymi názormi na formu a obsah umeleckého diela.

Môžeme dnes nájsť čisté indiánske umenie bez mimoamerických vplyvov? Veľmi ťažko a s veľkou námahou. Je logické, že v neprípustných pralesoch povodia Amazonky a Orinoka nájdeme stále skupinky, ktoré vo svojej histórii nikdy neprišli do styku s „bielym mužom". Nazdávam sa, že otázka čistoty nie je taká dôležitá, nás zaujíma, ako ľudový umelec reaguje na nové podnety, zmeny prostre­dia i materiálu.

 

Yipijapa

Je už obdivuhodné, aké majstrovstvo si osvojili domorodci v najrozmanitejších remeslách. Hoci v košikárstve. Táto reme­selná výroba je najjednoduchšia, a preto aj zo všetkých najstaršia. Dokonca i jedna z prvých jednoduchých indiánskych kultúr sa volala košikárska.

Košikár nepotrebuje nijaké nástroje, iba svoje ruky. Sombrerá, tašky, podnosy, rohože, vejáre i turistické suveníry vyrába z rôznofarebných vláken a použije pritom rozmanitú techniku.

Používajú sa rôzne variácie rákosu, vŕby, trstiny, trávy alebo vhodné lístie (napríklad lístie palmy). Najlepšie lodyhy „japy" sa používajú v meste Guayaquil (Ecuádor) na výrobu svetoznámych sombrer „yipijapa", viac známych pod menom panama.

Jednu z techník košikárstva aplikujú a s veľkým úspechom používajú pri stavbe kanoí-člnov z rastlinných vláken, ako je rákosie „totora". Jazero Titicaca neoplýva len mýtmi Inkov, ale aj rákosím „totora". Indiáni Aymara nazývajú svoje plavidlá „yampu". A boli to práve oni, ktorí T. Heyerdahlovi postavili čln RA II. Pre úplnosť uvádzame, že podobné člny vyrábajú na ostrovoch Trinidad a Tobago.

Oblasť Amazónie, Mato Grossa a Goiás skrýva tie najprimitívnejšie umelecké vý­tvory, ktoré na nás zapôsobia svojou ľudskosťou a priamosťou. Niektorí Indiáni, ako napr. Caraja sa preslávili soškami z nevypálenej hliny; sú to sediace ženy pri práci, veslujúci muži, tehotná žena. Nikdy sa nezabudne na dve čierne kolieska na lícach; veď sú to znaky kmeňovej prísluš­nosti „Omaruros".

Na ľudových slávnostiach pôvodných kultov a zvykov používajú pri tancoch masky i celé kostýmy. Najčastejšie sú masky španielskych dobyvateľov, vojakov a býkov (tanec býčkov), černochov (tanec černochov v peruánskych Andách) a zvierat, s ktorými sa môžeme stretnúť v oblasti starých Indiánov Zapotékov (pri Oaxace). Masky vyrábajú z papierového kartónu a z dreva, niekedy z kokosového orecha a tekvice.

Videli sme, že mnohé motívy majú svoj pôvod v Európe. Podobne je to aj s amuletom „figa" (Brazília). Dá sa pove­dať, že takmer všetky rodiny ju majú doma, niektorí ju nosia na krku. Predlaktie so zovretou päsťou a palcom medzi prstami sa vyrába z hliny, sadry, dreva, striebra alebo z drahého čierneho dreva s vysádza­nými kameňmi. Vidieť ich na všetkých trhoch Brazílie od najminiatúrnejších veľ­kostí až do veľkosti jedného metra. Napriek tomu, že je „figa" taká rozšírená, že ju možno klasifikovať ako akýsi národný amulet, má svoj pôvod v Európe u starých Rimanov.

Aby skupina slávnostných predmetov bola aspoň trochu úplná, musíme si pripomenúť opäť veľkú skupinu prales­ných, alebo ak chceme, voľných Indiánov. Sú to oni, čo si v najširšom meradle uchovali svoje pradávne slávnosti so všetkými umeleckými rekvizitami oble­kov, zbraní, maľovania a tetovania.

Oddávna bolo veľmi vyspelé zlatníctvo. Hovorí sa, že najlepší filigrán, zlatý i strieborný, je v Méride na Yucatane. Množstvo kioskov z dreva plných zlatých predmetov, náhrdelníkov, náramkov, ná­ušníc, prsteňov s červenými koralmi alebo modrými turqoismi vám vnucujú svoje bohatstvo, umenie a krásu.

Podobné veci nájdete aj v ostatných krajinách. Španieli síce lúpili, ale krajina nekonečného bohatstva dodnes vydáva svoje poklady a miestami obyvatelia stále vyrábajú predmety vysokej umeleckej hodnoty. Možno na otázku „prečo" by vám odpovedali na všetko, čo sa týka ľudového umenia: „Es la costumbre". To je zvyk.