Biely Indián

Máme už všetko a aj tak nie sme šťast­ní. Indián je šťastný stále. Práve preto, že žije zo dňa na deň a nič nevlastní - hovorí Mnislav Zelený Atapana, ktorý vyše štyri desaťročia skúmal amazonských Indiánov.

GALINA LIŠHÁKOVÁ

Mnislav Zelený je známy český kultúrny antropológ. Žil asi s pätnástimi indiánskymi kmeňmi, niekedy aj rok nepretržite. Šaman Guňitze z kmeňa Kuikuru s manželkou Airikou ho dokonca vyhlásili za svojho adoptívneho syna a dostal indiánske meno Atapana, čo znamená List zele­nej palmy. Posledných pätnásť rokov však za nimi jazdí nie ako bádateľ, ale ako priateľ. Pomáha jednej indiánskej osade, ktorú už ne­gatívne zasiahla naša civilizácia. Tým, že získava peniaze na vzdelanie indiánskych detí, aby doká­zali prežiť v civilizácii „bielych tvárí“.

Čo najväčšmi zaujímalo Indiá­nov na vašom živote?

Najmä moja rodina - koľko mám detí, manželiek, ako sa volajú... Ale pýtali sa aj na babičky, dedkov... Indiáni si veľmi vážia ro­dinné vzťahy. Ich deti majú vzťah aj k nebohým prarodičom a praprarodičom, pretože si o nich po večeroch rozprávajú legendy. Všetky informácie prenášajú úst­ne a starých ľudí si veľmi vážia. Predstavujú múdrosť kmeňa.

Stáva sa aj u nich, že sa časom partneri odcudzia a rozídu?

Samozrejme. Len čo ich vzťah neplní jednu zo štyroch funkcií rodiny, a tie sú na celom svete rovnaké - ekonomická, výchov­ná, sexuálna či rozmnožovacia, vzťah rýchlo upadne a nájdu si nový. Preto si musia stále doka­zovat’, že sú schopní ho napľňať. To znamená, že žena stále rodí - tak ako iné živočíchy vo voľnej prírode. Indiáni majú desať-pätnásť detí. I keď ich prežije naprí­klad len päť.

To je však smutné...

Nie. Tak je to správne. Len my sa na to dívame zle, lebo v našej civilizácii slabých zachraňuje­me. Ale tým si čoraz väčšmi zanášame genofond, kým u Indiá­nov sa prirodzene čistí.

Čo musí indiánsky pár podstúpiť, keď sa chce oficiálne rozísť?

Žiadne oficiality - ani manžel­stvo, ani rozvod - medzi Indián­mi neexistujú. Vzťah je dohoda a žena v ňom má rovnaké prá­va ako muž. V kmeni Warajov stačí, že mužovi povie pá, zbalí deti, ktoré porodila, tie, ktoré mal s niekým iným, mu nechá a odíde.

Neusilujú sa niektorí udržať vzťah iba kvôli deťom?

Aký by to malo zmysel? Na to, aby kmeň prežil, musia byť ro­dinné vzťahy naplnené zo všetkých stránok.

Otec má záujem o svoje deti, aj keď žijú s mamou?

Uvedomte si, že sme v osade, ktorá má stopäťdesiat ľudí - tam o seba zakopávajú. A o deti sa starajú všetci dospelí.

Zaujalo ma, že Indiáni stavajú pôdorysy domov podľa hviezdnych zoskupení. Prečo pripisujú význam niečomu ta­kému vzdialenému?

Lebo Indián vníma ako životné prostredie celý kozmos. Nie ako my, čo ho vidíme len po humná. Yek’wanovia, alebo Jawalapitiovia stavajú domy, kde má konštrukcia obrovskú symboliku - hlavné nosné stĺpy sú predĺžením Slnka, Mesiaca a Plejád a každá ďalšia klada predstavuje nejakú súčasť vesmíru. Keď si Indián v takomto dome ľahne, vlastne sa díva na oblohu, ktorú si týmto priblížil.

Indiáni Tukanovia majú aj svo­je územie vytýčené kolmicami z určitých hviezd, takže tvorí šesťuholník. A domy orientujú podľa pohybu slnka. Niektoré majú v streche okienko situ­ované tak, aby slnečné lúče prechádzajúce po jeho hranách ukazovali pohyb od rovnoden­nosti cez slnovrat na opačnej stene chatrče. Vďaka tomu vedia, kedy prichádza obdobie dažďov či obdobie sucha, kedy sa má sadiť kukurica, alebo ke­dy sú brezivé líšky. Akékoľvek kozmické teleso vyjde, oni vedia, čo sa bude diať. Ich šama­ni dokážu pozorovať základné pohyby slnka a planét voľným okom. Čo je pre nás neslýcha­né, to je pre nich úplne normál­ne.

Indiánsky šaman sa vraj usilu­je liečiť dušu, nie telo. Prečo?

Lebo indiánska kultúra je du­chovná a pre Indiánov je duša dôležitejšia než telesná schránka. Indiáni nemajú peniaze a nezhromažďujú majetky. Hodnota života pre nich spočíva v harmonickom súžití s prírodou. Šaman, samozrejme, lieči aj telo, ale nie za každú cenu. Keď to už nejde, nechá to tak. Postará sa však o dušu - aby prišla tam, kam pat­rí.

Ako to môže vedieť?

 

Indiánski chlapci prechádzajú od piatich rokov postupnou prí­pravou na dospělosť, ktorú riadi šaman. V určitých intervaloch, napríklad raz za pol roka, im podáva psychotropné rastliny, ktoré im prinášajú vnemy mi­mo vedomia. Šaman im pomáha orientovať sa v nich a rozlíšiť, čo je dobro a čo zlo. Postupne, ako chlapec rastie, dávku psychotropných látok zvyšuje, čím ho privádza k poznaniu najvyššiemu, k poznaniu vlastnej smrti. Je to stav, aký opisujú ľudia, ktorí prežili klinickú smrť, čiže vstúpi do akéhosi tunela, odkiaľ ho ša­man přivolá späť. Výsledkom je, že sa chlapec prestane báť smrti, lebo zistí, že ňou sa bytie nekon­čí.

Aj indiánske ženy prechádzajú takouto skúškou?

 

Nie, s výnimkou určitých typov žien, ktoré sa stanú šamankami. To je jediná diskriminácia. Má to však svoje dôvody. Ľudský mozog má dve hemisféry a každé pohlavie, okrem pár výnimiek, pracuje viac s tou, ktorú má prirodzene aktívnejšiu. Preto má žena blízko k praktickým veciam a viac používa pravú hemisféru, muž k duchovnu, pretože použí­va viac ľavú hemisféru. Je to tak dané a Indiáni sa to, na rozdiel od nás, nesnažia meniť.

Boli ste u Indiánov aj svedkom vyliečenia, ktoré by bolo pre bežného západného lekára ťažko pochopiteľné?

Áno. Musíte si však uvědomiť, že tam liečenie neprebieha kaž­dý deň, tam nie sú nemocnice s tisíckami ľudí. Väčšinou sú všetci zdraví. A keď chce šaman liečiť niečo vážnejšie, musí najprv držať niekoľkomesačnú diétu aj celibát. Nemôže byť poškvrnený nejakým jedlom či ženou, ak sa chce chopiť nadpozem­ských síl. Preto to nemôže robiť každú chvíľu, ale raz za dva-tri roky.

Ako potom samotné liečenie vyzerá?

 

Tesne pred ním, tri dni a tri noci, neprestajne fajčí čistý tabak, lebo vo veľkom množstve je to halucinogén. Za ten čas vyšlukuje vyše sto cigár! Pritom rýchlo hrká posvätnou hrkálkou a spieva, aby sa dostal do tranzu, v ktorom je schopný uvidieť zlo choroby. Alebo vstúpiť do rí­še smrti a poradiť sa o liečbe s mŕtvými šamanmi. Keď zistí, kde zlo sídli, ústami ho vysaje a všetkým zúčastneným ho uká­že. Na to má pripravený nejaký konárik či kamienok - ide, samozrejme, o veľkú psychologic­kú hru -, potom ho zadupe a povie: Si zdravý. A fyzické ťažkosti naozaj odídu.

A keď lieči niečo menšie?

 

Indiánom sa často dostáva pod kožu rôzny hmyz, nakladie vajíčka a vyliahnu sa z nich čer­vy. Na koži vznikne veľký vred, ktorý by si u nás vyžadoval zá­sah chirurga, rezanie skalpelom a zašívanie raný. Videl som, ako šaman takýto vred odstránil na diaľku, bez dotyku a bez jedinej kvapky krvi. Iba tým, že vyludzoval tenké vysoké neprí­jemné zvuky, vred sa otvoril, červy vyskákali a bolo po ope­rácii.

No to znie ako rozprávka.

 

Ale je to veľmi logické. Keď som sa ho pýtal, ako to dokázal, tvrdil, že práve zvukom - bol taký nepríjemný, že ani červy ho nezniesli. To je podobné ako liečba ultrazvukom. Indiáni však, na rozdiel od nás, už tisíce rokov vedia, že zvuk patrí k podstate univerza. Dokážu komunikovať s kameňmi, rastlinami, so zvieratami…

Tomu ťažko uveriť...

 

Nie je to tak ťažko pochopi­teľné. Veď aj najmenšie častice hmoty kmitajú. Ak niečo kmitá, vzniká vlnenie. Stačí sa naladiť na správnu vlnovú dĺžku a môžete komunikovať aj so skalou.

Naznačujete, že celý vesmír znie?

 

No iste. A že základom harmónie je komunikácia. Keď som sa Indiánov pýtal, ako prišli na ur­čité kombinácie liečivých rastlín, hovorili mi, že rastliny im to o se­be samy povedali. Vtedy, v sedemdesiatych rokoch, som im neveril, ale po všetkom, čo som s nimi zažil, už nepochybujem. My máme päť zmyslov - Indián ich má dvadsaťpäť. Vedecky sa tomu hovorí synestézia - schop­nosť zamieňania zmyslov. Zname­ná to, že trebárs hudobný tón môžete nielen počuť, ale aj ochutnať, ohmatať alebo uvidieť. Isté schop­nosti, ktoré nám dnes pripadajú zvláštne, boli kedysi ľuďom oveľa prirodzenejšie. Sú však okamihy, keď v nás vyletia na povrch, na­príklad v podobe predtuchy.

Prečo nás opustili?

 

My sme ich začali opúšťať, keď prepukla neolitická revolúcia - začiatok hromadenia. Poľnohospodárstvo začalo vyrábať viac potravín, narastal počet obyvateľov, začali sa robit’ zásoby, vznikli peniaze... A my v tom sys­téme pokračujeme. Dnes schop­nosti ľudského mozgu, ktoré sme tisícročia využívali, zahlcujeme tisíckami informácií z kyberpriestoru. Sme čoraz pohodlnejší a čoraz viac hromadíme. Máme už všetko a aj tak nie sme šťast­ní. Indián je šťastný stále. Práve preto, že žije zo dňa na deň a nič nevlastní.