Mágiou je sloboda

Kontinent, o ktorom sa hovorí, a nielen hovorí, ktorý hýbe svetom, ktorý má a predovšetkým ešte len bude mať čo povedať všetkým, ktorí sa naň dívajú s dôverou, ale aj tí, ktorým naháňa strach.

Kontinent, kde leží republika so siedmimi miliónmi obyvateľov. Ak si vypočítate, koľko z toho je 60 percent, vyjde vám počet Indiánov. Ten zvyšok tvoria Špa­nieli a miešanci. Quito je jej hlavným mestom, jedným z dvadsiatcih ôsmich hlavných miest veľkej krajiny, ktorá leží na juhu západnej pologule. Quito je hlavným mestom republiky, kde najvyššia hora Chimborazo meria 6310 metrov a kde je temer na rovníku jedna z mnohých činných sopiek Reventador.

 

REVENTADOR — LLANGANATES 1974/1975

Tak sa volá expedícia geológov a etnografov, ktorí sa chystajú skúmať činné sopky Reventador, Sangay a Sumaco, ako aj neprebádanú oblasť Llanganates pri východnom okraji Ánd, kde sa předpokladá existencia inských pamiatok v latinskoamerickej republike Ecuádor.

Vedúcim výpravy je mladý čs. etnograf Ing. Mnislav Zelený. Človek, ktorý nie je v Latinskej

Amerike po prvý raz, má ju rád a je rád, že sa o nej hovorí, lebo množstvo dní jeho pobytu daleko na juhu našej zeme by sa dalo počítať už pekným počtom rôčikov. Je to krajina, ktorá člo­veku prirastie k srdcu. Pretože ...

Latinská Amerika je konti­nent veľmi perspektivny. Škoda, že je ešte pomerne málo záujemcov o túto oblasť a málo možnos­tí týmto krajinám pomáhať.

Slová vedca, ktorý sa zaoberá predovšetkým výskumom prírodných podmienok, životom domo­rodých obyvateľov, skúma minu­losť, prítomnosť, a to všetko mu dáva možnosť nazrieť aj do budúcnosti kontinentu, ktorý niekto raz nazval horiacim a zatiaľ za­čína, ale onedlho možno poriadne pohýbe celým svetom ...

 

POZNAŤ, to je poznať ľUDÍ

- Poznať Latinskú Ameriku znamená poznať mentalitu ľudí. Sú otvorenejší, priamejší, nie sú schopní úskokov, na aké sme zvyknutí v Európe. Sú humán­nejší, lebo akoby viac poznali zákony prírody — pretože tí ľudia sú bližšie k zemi...

Ing. Zelený precestoval Brazíliu, Peru, Ecuádor, Panamu, Costa Ricu. Bol v Hondurase, na Ba­hamách a ako sám hovorí, „nazrel“ do Nicaraguy a Guatemaly. Keď hovoril o čistote a prostote latinskoamerického človeka, mal na mysli predovšetkým človeka jednoduchého. Domorodého Indiá­na alebo jednoducho naturalizovaného akoby „jedného z nich“. Byt „jedným z nich“ znamená cestovať ich spôsobom, bez peňazí, bez ubytovania v hoteloch, žiť s nimi v ich prostredí, jesť ich jedlo. Lebo tak žije drvivá väčšina obyvateľov Južnej Ameriky. A napriek tomu, že im často chýba možno aj viac ako deväťdesiat percent základného civilizačného „prepychu“ ktorý je povedzme v našom živote samozrejmosťou ...

— My neprežívame dnešok, ale zajtrajšok. Na dnešok akoby nám už nezostával čas. U nich je to iné. Nie sú nároční. Dokáže im urobiť radosť hocijaká malič­kosť ... Nemyslia na to, čo bude zajtra. Stačí im to, čo je dnes.

To sú poznatky etnografa o mentalite národa. Ale poznatky človeka s otvorenými očami, ktorý do tejto, pre viacerých iba exkluzívnej krajiny, neprichádza za turistikou, hovoria aj to, že v Latinskej Amerike možno za­znamenať z istého hľadiska velmi malý progres. Poukazuje na poli­tiku skupin, ktoré využívajú jed­nak mentalitu národa, jednak mi­nulosť krajiny, ktorá sa ako ob­rovská kolónia postupne stávala otrokom rozličných pánov. Najprv to boli „objaviteľskí" Portugalci a Španieli, teraz je to domáci kapi­tál, slepo slúžiaci sebe a svojmu chlebodarcovi i žralokovi záro­veň — imperializmu USA.

— Možno sa potom čudovať, že Indián (ale nielen on) je nedôverčivý voči všetkému, čo ro­bí beloch? Je to strach? Je to nedôvera? A pritom v Južnej Amerike neexistuje rasová diskriminácia. Problém je sociálny.

Nemá však každá diskrimicia kořene v sociálnom probléme?

V Latinskej Amerike každú mi­nútu zomiera jedno dieťa.

To naozaj nie je diskriminácia. To je smrť sotva na začiatku ži­vota. A je to fakt.

 

OVLÁDATEľNÁ A OVLÁDANÁ — ZATIAľ

— V Latinskej Amerike je v po­rovnaní s inými krajinami jednoduchšie vládnuť. Akoby to už vy­plývalo z mentality obyvateľstva.

Lenže z mentality obyvateľstva asi vyplýva aj revolučnosť tohto kontinentu. Nečudo. Severný sused, ako Mnislav Zelený označu­je USA, je čoraz pahltnejší. Aby zachránil vlastný začiatok konca, žmýka, kde sa dá. Južný sused, či skôr donedávna alebo ešte stále ekonomický vazal, je najbližšie, je najbohatší a zaťiaľ na­ozaj ovládateľný. Navyše prichádza americkému kapitálu na pomoc domácí fašizmus. Lebo je dosť ťažko predpovedať, ako dlho ešte bude južný sused kapitálu USA taký jednoducho ovládateľný, ako to bolo dosiaľ.

— Napríklad Ecuádor, ale najmä Peru.V oboch štátoch je vnútorná politika riadená zhora, ale s maximálnou snahou o čo najväčšie pozdvihnutie životnej úrovne obyvateľstva. Sú to ľudia, ktorým často treba vrátiť základ­nú hrdosť a sebadôveru. Je to ťažká úloha, na ktorú sa peruánská vláda podujala. Pretože väčšina Indiánov je spokojná s tým, čo dosiahli. Civilizácia tam totiž preniká tou horšou stránkou a práve to spôsobuje až úžasnú ne­dôveru Indiánov voči bielym alebo belším obyvateľom vlastnej krajiny. Trochu lepšie je to v ob­lasti Sierry v Andách. Je to pochopiteľné, pretože ide o poľnohospodársku oblasť a prideľovanie pôdy má pre domorodých In­diánov obrovský význam.

Prečo je však v Latinskej Ame­rike oproti iným krajinám jednoduchšie vládnuť? Je pokora a po­slušnosť tiež jednou z charakte­ristických čŕt mentality? Skôr sa možno domnievať, že je to ume­lo, po celé stáročia, a preto tak účinne vštepený prvok. Komu sa to podarilo tak kvalitne? Reč zbraní, ktorá bola prvým cudzím jazykom, aký sa mali domorodí obyvatelia možnosť naučit, je naozaj veľmi výrečná. Ale predsa len. Jeden z poznatkov vedúceho tohtoročnej prírodovedeckej expedície v Ecuádore je aj takýto:

— Indián je veľmi svojrázny obyvateľ. Nikdy sa nepokorí. Radšej zomrie.

 

Budúcnosť je život

Ano. Smrti už krásna príroda nejedného z verneovských románov zažila v tomto kúte sveta viac ako dosť. A indiánski obyvatelia predsa len nezahynuli, ale dokonca zachovali aj zlomky svojej bohatej histórie. Mnislav Ze­lený hovorí o úlohe cirkvi na tomto kontinente. Ako jedno z riešení pře pozdvihnutie domo­rodého obyvateľstva dokonca pripúšťa pôsobenie tzv. laických misionárov.

— Misionári tu totiž majú iné postavenie, ako si ho predstavuje väčšina z nás a ako ho všeobec­ne chápeme. Oni jediní zachovali históriu Indiánov, učili ich čítať a písať, naučili ich stýkať sa s obyvateľstvom. Dominikánski je­zuiti dokonca bojovali proti bra­zilskym otrokárom. Žiaľ, je to oblasť, kde je treba veľa ľudí a laických misionárov je veľmi málo. Okrem nich sa o domorodcov zaujímajú iba vedci. Je to škoda, pretože v mnohých prípadoch by na „prebudenie“ stačilo vzdelanie. U peruánskych Indiánov som robil testy a zistil som priam obrovskú schopnosť precízneho napodobňovania — podobnú, akú majú napríklad Japonci.

Misionári a vedci. Akokoľvek sa ich úloha pri výchove a vzdelávaní domorodcov Južnej Ameri­ky zdá progresívna, predsa len už v našej dobe patria minulosti. Lebo aj o progresívnej úlohe prá­ve týchto „poslov civilizácie“ sa dá hovoriť iba do určitej miery. Žijeme vo svete, v dobe a podmienkach, kedy môže byť skutočne progresívnou iba revolučná cesta boja za pokrok. A pritom to nie vždy musí byť revolúcia krvavá. Každú však treba robiť so zbraňou v ruke. A tento prostriedok misionári, čo ako by boli pokrokoví, nikdy nevložia Indiánom do rúk, tobôž nie do hláv. Lebo je iste ich povinnosťou pozdvihnúť divoko rastúcich, ale spútaných obyvateľov boha­tého kontinentu na určitý stupeň civilizácie, ale iba tak vysoko, aby si náhodou nezmysleli svoje putá zhodiť. Iba tak vysoko, aby mohli lepšie ako doteraz slúžiť svojim vykorisťovateľom...

ľud Latinskej Ameriky potre­buje niečo iné. Sedmička je vraj magické číslo a to, čo pošliapaný, ale tým silnejšie sa dvíhajúci národ potrebuje, sa volá sloboda.

Ale aj keď má tiež sedem pís­men, jej mágia je v niečom inom.

V dôstojnom živote obyvateľa planéty, ktorý sa volá človek. A vôbec nezáleží, akej farby je jeho pleť, ani aký má majetok. Stačí, že pracuje. To je jediným riešením. Lebo tie „takzvané riešenia“ sú niečím iným.

— Veľkým nezmyslom je zakladanie rezervácií. To je od spoločnosti veľmi kruté. Cesta zaradenia sa je iná. Jasnou ukážkou to­ho sú Irokézi, ktorí výborne znášajú výšky a sú tvorcami praktic­ky všetkých výškových budov v Amerike. Nie je totiž dôležité, či Indiáni nosia čelenku a perá, ale či si zachovajú etnicitu.

 

NA PRAHU SVITANIA

Cesta ku dňu je teda jasná. Jednému štátu potrvá dlhšie, inému kratšie, inému ju v zárodku priškrtia, ako to urobil fašizmus v Chile. Ale celý kontinent sa už začal prebúdzať. A šeré ráno je krajšie ako temná noc, preto je krajšie žiť s otvorenými očami a vysoko zdvihnutou hlavou, ako viac dodýchavať, než dýchať s chrbtom zohnutým v ťažkej prá­ci pre niekoho iného. A v tom ľude, medzi ktorým sa bude pohybovať trinásť členov expedície Reventador Llanganates 1974— 1975, je záruka. Už aj preto, že:

— Indián nemá vo svojom ja­zyku výraz pre prácu, pretože ne­pochopil, prečo má na niekoho pracovať.

Ing. Mnislav Zelený, ktorý si na Latinskú Ameriku zaspomínal pred odchodom na novú expedíciu, končí rozprávanie nad svojimi fotografiami:

— Primárným popudom môjho štúdia etnografie bola Južná Ame­rika. Skrývá v sebe ešte veľa tajomstiev, ktoré nie sú rozriešené. A preto ma láká.

Veľa nerozriešených tajomstiev čaká na prírodovedcov. A jedno, ktorého spôsob riešenia už poznajú a na výsledok s napätím čakajú tí, ktorí sa ho boja i tí, kto­rým prináša nádej na lepší život.

 

MARTA MORAVČÍKOVÁ